Príbeh partnerského trojuholníka: ja, on a obezita

Keď som sa spoznala s mojim terajším partnerom mala som tridsať rokov, za sebou dlhoročný vzťah, ktorý nezotrval kvôli existenčným problémom a nakoniec aj väzeniu, do ktorého sa nakoniec dostal. To sme nedokázali ustáť.

Nový partner bol aj zabezpečený – nie žeby to bolo najdôležitejšie – ale predchádzajúcu zlú skúsenosť som už nechcela zažiť znova. Materiálnej stránke prikladám mieru do tej formy, že partnera nemusím finančne podporovať ja. Nie je nič horšie, ako keď žena ťahá svojho partnera z finančnej krízy.

Na začiatku vzťahu mohol vážiť cca 100 kg, vravela som si, že nadváha je len estetický problém, tak čo keď ma trochu bruško, tak čo keď má trochu líčka. Nevadí.

Páčil sa mi spôsob, akým so mnou rozpráva, páčili sa mi jeho myšlienky a názory, ale nepáčili sa mi niektoré jeho nálady.

Asi po roku som si začala viac všímať tieto jeho výkyvy nálad. Ok, povedala som si je to typický blíženec – raz tak, raz inak. Jeden deň ma ľúbi a druhý si ma ani nevšimne, keď sa do toho nebodaj pridružil hlad, ani nechcite vedieť ako vedel byť odporný. Ako málo som chápala vtedy, čím si prechádza a ako veľmi odo mňa potrebuje skôr pochopenie a podporu a nie nútenie do mojich aktivít. Na svoju obhajobu poviem, že som to myslela dobre a robila to najlepšie, čo som vtedy vedela.

Som odmala normálnej postavy, rada bicyklujem, plávam, behám, lyžujem, rada zdolávam ťažké kopce vo Francúzsku, Rakúsku, ale dobré sú aj naše kopce – jednoducho boli časy, kedy som jazdila na koni aj trikrát týždenne, mala som dokonca aj svojho vlastného.

Postupne som prichádzala na kameň úrazu v našich stretoch záujmov:

“na koňa s tebou pôjdem, ale len sa pozerať, kone mi smrdia.” “Lyže? Veď tam je zima a mínusové teploty.” A keď už stál so mnou na lyžiach, tak mi vravel: “prečo musíš tak letieť dole kopcom?”

Už po jednej jazde si urobil prestávku, alebo si radšej sadol do bufetu.

Priberal hádam každý mesiac viac a viac, bol presne ten typ vystresovaného business manažéra, ktorý presviedča všetkých ako je pokojný a v pohode, ale opak bol pravdou. Kompenzoval si to jedlom, jedlo ho upokojovalo. Hltal sústo od sústa, aby vydržal tlaky v práci a možno občas aj môj nárok, držať mi krok.

Nikto po ňom nechcel, aby so svojimi po čase už 130 kilami cválal na koni po hrebeni Karpát, ale tak nejak v kútiku duše som dúfala, že raz sa s ním prejdem na koni ruka v ruke v prírode – bola by to nádhera, jesenná romantika.

Môj partner sa takto postupne menil na klbko. S odstupom času si uvedomujem, že som mu mohla pomôcť aspoň s varením zdravého jedla na večeru. Aj keď priznávam, že nie som dobrá kuchárka. Ale on aj tak chodil neskoro, najedený z reštaurácií, z fast food-ov a junk food-ov. Nevedela som, naozaj som netušila, že zhodiť kilá je až taký problém. Nadávala som mu už aj, že ak s tým niečo nespraví, nebude pre mňa atraktívny, prekračovalo to už pomaly môj znesiteľný limit.

Určite to videl aj on … na snehu vyzeral ako guľa, neustále sa kvôli tomu trápil a zožieral, a čím viac sa trápil, tým viac samozrejme papal. A to si treba uvedomiť, že toto sú ešte len tie viditeľné a hmatateľné veci. Čo s tými, ktoré nevidieť? Čo s tukom okolo orgánov, čo s novými chorobami, ktoré ešte nebolo vidieť?

Jeho kĺby boli preťažené, pri bicyklovaní nedokázal vyšlapať ani malé kopce v Karpatoch, vždy som ho čakala hore v bufete. Síce si ten nový bicykel kúpil, ale celé bicyklovanie bolo preňho nepríjemným zážitkom, a znechutil ho často tým aj mne. Radšej som teda chodila sama, a on bol rád že ho viac do toho netlačím.

Pritom, aké by to mohlo byť krásne sa jeden na druhého usmievať popri padajúcich listoch. Aké je to nádherné byť v prírode a urobiť pre svoje telo niečo malé, ako je to dôležité. Predstavovala som si, že v mojich štyridsiatich budem bicyklovať v lese s mojim partnerom, s deťmi. Hneď nato mi ale napadlo aj, preboha a ako my budeme mať vôbec deti? Veď už teraz žijeme partnerský život na úrovni sedemdesiatnikov.

V mojom predchádzajúcom vzťahu som pre nedostatok peňazí darovala dvakrát oocyty (vajíčka). Dostala som slušné peniaze na to, aby som sa vyhrabala z dlhov. Dostala som sa na vek 34 rokov, mám dlhoročný vzťah a viac rozumu, takže si už šance na otehotnenie znižovať týmto spôsobom nikdy nebudem, práve naopak. Mám ale pre zmenu vzťah, ktorý prestáva byť funkčným, pretože je všetko pre môjho partnera problém.

Keby sa aspoň normálne stravoval, keby aspoň mysel aj na seba, a mohol by aj na nás. Rozmýšľali sme spolu o dieťati, ale preboha ako to bude vyzerať? Stále som si ho vážila a mala rada, ale myšlienky som mala ako žena, ktorá má doma alkoholika. Preboha prečo nechytíš ten život do svojich rúk a nezačneš niečo robiť? To ti až tak chýba disciplína? Namiesto toho, aby som mu začala variť, trebárs aj robiť raňajky, chodila som s ním jesť do reštaurácii a vždy som sa čudovala, keď si za obrovským jedlom dňa doprial ešte dezert. Vnímala som to ako niečo nechutné.

Po čase mi to začalo byť už jedno. Míňala som naňho energiu, ale nesprávnym spôsobom. Mala som mu pomáhať inak, krok po kroku, trpezlivo. 

Bohužiaľ, obezita je choroba a ľudia, ktorí s chorými ľuďmi žijú, by podľa mňa mali povinne čítať literatúru, ako sa správať v takýchto situáciách. Nikto nás to ale nenaučil.

Veľakrát vynakladáme obrovské množtvo energie na úkon, ktorý je protichodný a smerujeme ho úplne opačne, jednoducho sa minieme cieľu.

Dnes s mojim partnerom čakám dieťa, sme spolu už takmer sedem rokov. Jeho váha dosiahla 140 kg, ale pochopila som veľmi veľa vecí. Za jeho zmenami nálad sa skrýva neutíchajúci pocit po jedle, hamburgeroch, sladkých vodách a podobne. Keď sa naje, všetko je v poriadku. V noci strašne chrápal a tak si dal spraviť aj kozmetický zákrok v spánkovom laboratóriu na odstránenie chrápania. Členok, na ktorý stúpa si nemôže dať operovať, lebo lekár, ktorý ho má uspať, ho nezoperuje.

Môj partner sa veľmi snaží dať dole kilá, roky obľúbené nevhodné jedlá sa snaží zameniť za zdravšie. Žiaľ, pomáham mu s tým až teraz. Naozaj som to skôr nevedela. Cieľ je dať si operovať ten členok, cieľ je aj venovať sa nášmu synovi, keď sa narodí… máme spoločné plány.

Ja si mojho partnera veľmi vážim pre veľa veci a verím, že spoločnou cestou jedného dňa aj on porazí roky temnoty s kilogramami navyše a vráti sa na pôvodných 100 kg. Verím mu a budem bojovať s ním po jeho boku.